„Ja koketovať neviem, a mužskí lipnú iba za koketami. Im sa páči iba povrch, nehľadia do hĺbky: len aby bol povrch cifrovaný. Uvidíš, i Kremeň je taký… A nešťastný bude, ak si ju vezme. Ona ho nerada!“

Hlas jej skoro zlyhal i pery sa zatriasly. Cítila s Kremeňom.

„Nech — nech zvie. Bodaj by sa popálil. Neplač!“ tešila ju mať. „Keď sa ona stratí z mesta, hneď sa i tebe šťastie pritrafí. Takto ti ona všetko odvábi. I tento Pétry začal sa o teba interesovať: potom ho odvábily. Neboj sa; vráti sa hneď, ak sa mu táto vydá. Apa ho spraví exekútorom, alebo čím takým . . .“

„Kde je ten starygáň?“ jedovala sa pani Votická. „Pán Boh ma ozaj potrestal, keď ma mal. Zaľahne do karát, a ty seď! Len Čo som previnila, že mám takého, takého…“

Skončil sa práve tanec, predostatný do polnoci. Margita sedí pri materi a shovára sa s Pétrym. No reč nejde jej už od srdca. Nikto ju nepozoruje, Kremeňa už nevidno. Čo, keby bol išiel zaraz k inej? A ak sa viac o ňu neozrie? Trasie sa na celom tele od strachu. Pani Votická je tiež nespokojná, potratila všetky koncepty. Plány sa rúcajú, a ak nevystúpi rezolútne, všetky sa obrátia v prach a popol. Poslala Pétryho po muža. Vrátil sa vyparený, sťa by ho bol v dieži vyzváral. Vtiahli ho do ferble, obohrali na posmech, a tu ešte žena ho cituje. Azda by už vedela, Čo vyparatil?

„Pekný muž!“ kárala ho pani s úsmevom. Musela sa premáhať: sudcová sedela popri a striehla na každé slovo. „Ani sa neukáže! Aspoň sa prejdi so mnou po dvorane, aby tu nesedela ako na stratenej varte.“

„Čosi mu ide nakázať,“ šepla sudcová Aranke. „Nedala ho tá volať len tak pre zábavu.“

„Ty starý mamľas, loptíš celý večer pri kartách a neobzrieš sa o nič,“ začala pani Votická teraz už od srdca.

„A čo sa mám obzerať? Máte tam toho fiťfiriť Pétryho.“

„Iď, ty — ty… Nevidíš, ako tá sudcová sojka za Kremeňom pasie? Pôjdeš do izby, kde si hral. Ale mi ho nesadni zas ku kartám — to ti povedám! Bočnými dverami vyjdeš a pochodíš všetky izby, kým nenájdeš Kremeňa. Prisadni k nemu, rozveseľ ho, a keď bude mať byť prestávka, prídeš po nás. Zavedieš k nemu i nás. Ale rob, aby hneď každý nevidel, že je to naschvál. Rozumieš?“

„A na kieho čerta ti je ten starý cap? Veď ten môže byť Margite otcom!“ ozval sa pán Votický.

„Ty sa do toho nestar — ty to nechápeš!“

„Nestar — a mám behať za ním ako kopov! Tiež pekný poriadok.“

Začal sa tanec. Pán Votický vytratil sa z dvorany. Jedovalo ho to, celá tá história; ale čo má poslušný muž robiť, keď dostane rozkaz? Dudrúc odišiel hľadať Kremeňa.

Ako prestal tanec, Votický sa hneď dostavil.

„Predsa si prišiel!“ zvolala jeho pani zasa s úsmevom. „Mohol si i tam zostať; viem, otupno ti je bez karát.“

„Načo si ma teda citovala?“ bránil sa Votický. „Mne by bolo sťa kde zavečerať, ale keď ty chceš nasilu pri tom…“

Ostatok prehltol; pani hrozivé hľadela mu do očú. Začervenala sa od zlosti, lebo videla úsmev u sudcovej.

„Náš apa sa veru neobzrie,“ riekla sudcová dcére, ale tak, aby i Votickovci počuli. „Ten by skôr zaslúžil kázeň ako tuto pán sused.“

„Tej nevyhovie,“ odpovedá pán Votický. „Tá bola vždy taká. No, poďme už, aby sa nám ušlo miesta. Stôl mám vyhliadnutý.“

„Bude tam i pre nás miesta?“ ponúkla sa sudcová s tvárou najnevinnejšou. „Bolo by azda najmúdrejšie, čo by sme sa nepotrhali.

„Ale — miesta dosť!“ riekol pán Votický. „Všetci sa pomestíme. Dobrých sa moc zmestí.“

Za tento výrok pani ho uštipla do ramena. Usmial sa jej: myslel, že to z lásky.

„Mamaj si!“ šepla mu; hlas sa jej triasol od zlosti.

„Čo sa tebe robí?“ oboril sa na ňu. „Soberiem sa a, bohuprisám, ti odídem.“

„Čuš. Mali sme byť s ním pri stole sami. Tá stará kvočka nás bude špehovať. Sadni si k nej, hovor s ňou ustavične, rozumieš? Nepripusť ju ku Kremeňovi!“

,Čerti vedia, čo majú vždy medzi sebou,“ dumal pán Votický. ,Do očú ako med, a takto zle-nedobre jedna na druhú. Šťastný človek, čo nemusí sa miešať medzi sukne.

Za stolom našli Kremeňa. Sedel s hlavou v dlani pochovanou, pred ním skoro prázdna fľaša vína. Oči sa mu blyšťaly, najmä keď spoločnosť prišla k stolu a videl Margitu na ramene Pétryho zavesenú.

Pani Votická sadla si hneď k nemu; s druhej strany Margita, medzi ňu a Aranku sadol si Pétry. Pani sudcová zostala obďaleč s Votickým, hoci dosť hľadela sa dotisnúť ku Kremeňovi. Pán Votický sa teraz vyznačil, za čo mu pani pohľadom vrele ďakovala.

„No tak!“ zvolala pani Votická veselo. „Nenazdali sme sa, že s vami budeme sedieť. Veď vás ani nevidno! Čo netancujete?“

„Eh, všetka vôľa prejde človeku!“ hodil Kremeň rukou. „Na starosť najlepšie pri peci. Nech sa šalejú mladí.“ Pozrel na Margitu a jej suseda s opovržením. „My sa im smejme.“

„Čo sa vám robí?“ divila sa Votická. „Vy radi spoločnosť — a tu sa naraz takto vyjadrujete. Ja vás nepoznávam.“

„Spoločnosť rád, ale spoločnosť nerada mňa. Treba ustúpiť, prepustiť miesto mladým.“

„To nechápeme, to sú veci celkom nové,“ poznamenala ona.

Kremeň sa mračil a hniezdil na stoličke. Jed nesmierny v ňom búril.

„Vy nechápete, to verím. To chápem len ja. Mne už zostáva iba toto …“

Chytil fľašu, naddvihol ju a zas položil na stôl. Bol by ju nedbal otrepať o stenu, alebo do hlavy „tomu vyfintenému panákovi“ — no mal ešte rozum.

„Vy ste negalantný!“ hrešila ho pani Votická. „Ak budete takto pokračovať, tak nás odoženiete od stola.“

„Viem, že vám je nie po chuti, že vás náhoda sem doviedla. Radšej by ste boli tisíc míľ odtiaľto. Lebo ja viem, aký som protivný: sebe som najprotivnejší …“

„Toho som nezaslúžila,“ riekla pani Votická ticho. „Bola som vám vždy priateľka, ba skoro sestra — a tu naraz vy…“

Mlčala. Slzy jej nedaly dokončiť.

Na stôl prišly jedlá a víno. Všetci sa posilňovali, iba Kremeň postil. Len vínom zapíjal si zlosť.

Účinok dobrej večere a vína dostavil sa dosť skoro. Konverzácia bola neobyčajne živá. Votický bavil sudcovú; rozprával jej, ako mal repozíciu, kde švagor švagrovi postavil stenu pred obloky, takže v izbách panovala egyptská tma. Pétry medzi dvoma nymfami cítil sa ako v raji. Jedol tu s jednou, tu s druhou s jedného taniera. Pritom stihol si ruku stískať s Margitou, ktorá bola zas neobyčajne veselá. Aranku bavil, ako vedel, len aby nespozorovala, čo s Margitou vy­strája. Kremeň sedel ako na tŕňoch. Trpel veľké muky, lebo videl znamenite, čo sa tam u susedov robí.

„Povedzte, čo sa vlastne hneváte?“ útočila na neho Votická, sotva složila vidličku na stôl. „Tak dávno ste neboli u nás.“

„A čo by u vás hľadal? Na toto sa dívať — na toto?“ Na sluchách mu navrely žily a v očiach sa zažal plameň divej zlosti. „To už nie, lebo to je, bohuprisám — mnoho!“

„Bavia sa, ako vedia,“ riekla nevinne.

„Čudná veru zábava! Mne do zábavky nejde.“

Pani Votická bola rozdráždená. Slovo, ťažké, závažne sľovo — a visí na nitke tenulinkej. Nitôčku pretrhnúť — a svadba hotová. Táto blízkosť rozhodnutia nesmierne ju rozčúlila.

„Boli ste nám priateľom — a, môžem povedať, priateľom dobrým a spoľahlivým. Na vaše slovo dala som vždy mnoho. Bez vás som nerobila takrečeno nič, bez vašej dobrej rady. I o tomto som sa chcela s vami poradiť, čo vy myslíte. Nie skvelá partia nejaká — kdeže dnes partie! Dievča je rado, že sa vôbec vydá. Partie nie — ale človek hodný a, ako vravia, snaživý: má vraj budúcnosť. Chcela som sa vás opýtať, čo vy o tom súdite — ale vy sa nás stránite; neviem, čo to má byť.“

„A dáte ju tomu — tomuto?“ pozrel na ňu sťa zbojník, až sa striasla pred ním. „Zabudli ste už, ako pochodila Milča? Chcete to všetko ešte raz prežiť?“

„To bolo iné,“ odpovedala pani. „Milča mala na výber — vybrala si to horšie, lebo nemala rozumu. — Ale tu výberu niet! Tu je alebo niečo, alebo celkom nič.“

Kremeň ťažko oddychoval. Čosi veľkého, ohromného sa v ňom dvíhalo, išlo dohora a sťahovalo mu hrdlo. Zahľadel sa do kúta a mlčal. No tvár ukazuje, že ťažká borba zúri v jeho prsiach.

Pani Votická skoro skamenela. ,Bože, tá ženba musí byť čosi hrozného, keď tak ťažko sa odhodlať k nej,“ pomyslela si. ,Na každé slovo kliešte: a toto je človek opitý! Čo — keby bol triezvy?“

„Ja by vám povedal čosi,“ začal hlbokým, ale tichým, celkom zmeneným hlasom. Panej zhučalo v hlave. Teraz padne slovo, teraz! Nepadlo. Hodil rukou a zmeneným hlasom doložil: „Nie — nič! Lepšie čušať.“

„Čo robiť?“ vzdychla si sklamaná. Už ju nechával celý ostrovtip: pochybovala nad zdarom. No ešte nechcela ustúpiť. „Čo robiť?“ zašermovala rukami. „Prišla som o vašu dôveru, neprichodí sa mi natískať.“

Neklamala sa. Na Kremeňa to urobilo hlboký dojem. Upadne do nemilosti u nej, u jedinej, čo mu vždy rozumela. Ako sa zaobíde bez nej?

„A ma nevysmejete, keď vám čosi poviem?“

„Ja — a vysmievať, a to vás! Čo sa vám dnes robí?“ divila sa. Naraz zmenila taktiku. Nahliadla, že treba Kremeňovi ešte lepšie pomáhať. Doložila teda: „Ostatne už viem, čo vám je. Uhádla som.“

„Viete?“ žasol Kremeň, a i pri svojich rokoch cítil, že tvár mu podskočila krvou.

„Podľa seba to viem. I ja som bola v tom, čo vy. Bola som zaľúbená po uši. Nikde som nemala pokoja, všetko ma trápilo a jedovalo. Bolo mi do zúfania, bola by sa radšej pod zemou našla …“

„Akurát ako ja!“

„Horký akurát! Vy ste mužský, samostatný, príjemný: vám je cesta do každej rodiny otvorená — do každej. Ja som bola dievča, slabé, neskúsené dievča, mne nebolo voľno ísť k nemu a povedať mu: Ja ťa ľúbim, ľúbiš ma i ty? — Ja som musela čakať, kým on príde, a či vôbec príde. Bože, to čakanie! Tie slzy, tie pochybnosti — tie noci bezo sna! Ej, smutný je lós dievčaťa, smutný. Musí utajovať najdrahšie city, zakrývať ich pred svetom; svet i seba klamať a za­vádzať na chybné domnienky. To bol môj lós, kým ma nevyslobodili. Ale vy, mužský — vy máte slobodu. Všade môžete zaklopať … “

Kremeň bol vo vytržení. Visel na každom slove pani Votickej.

„A čo myslite: keby sa ja, v mojich rokoch, niekde hlásil, nevysmiali by ma?“

„Vás?“ Divila sa pani. „Čo vy môžete hovoriť o rokoch! A či chcete, aby vám ja tu vyznala hneď lásku? Môžte byť istý: obráťte sa, kde chcete, oslovte ktorúkoľvek — všade vás prijmú s otvoreným náručím.

„Všade … A ak práve tam nie, práve v tom jednom dome nie?“

„Neviem, ktorý to dom myslíte. Ak tu v okolí by ste mienili, čo ja znám domy, všade môžete … “

Už ani Kremeň nemohol viac žiadať. Vyšla mu skutočne viac než na pol cesty oproti. Ak sa ani teraz nedovtípi — je stratený.

Ale Kremeň sa sobral. Nabral do seba vzduchu a zrazu riekol: „A keby prišiel k vám?“ Skoro sa rozosmial, lebo na srdci mu veľmi odľahlo.

Pani sklonila hlavu a mlčala. I tak by nemohla preriecť slovíčka. Bola rozčúlená, triasla sa ako osika. Nie blázon! Vykonala, čo chcela.

„K nám?“ pýtala sa ticho.

„Áno, k vám.“

Panej sa vejár zatriasol medzi prsty, prišlo jej akosi mdlo. Dlho trvalo, kým sa opanovala.

„Vy mlčíte — to je veľmi jasná odpoveď,“ riekol Kremeň trpko.

„Áno, veľmi jasná. Ja som nebola pripravená na toto. Som prekvapená, a to radostne. Budem si pokladať za šťastie, že vám môžem sveriť svoju jedinú dcéru.“ V oku sa jej zaligotala slza a odpadla na vejár. To bola pravdivosť, nie komédia. Komédia už bola zbytočná od tejto chvíľky. „Môj muž — to vám netreba rozkladať, to sami viete. A Margita,“ naklonila sa k nemu a riekla dôverne, „mne sa všetko zdá, že tá oddávna túži za vami. Často som ju pristihla v plači

„Za mnou?“ divil sa pán Kremeň.

„Iste neviem, ale myslím, že za vami. Spomínala neraz, že k nám nechodíte, že ste už nie ako kedysi. Bola nešťastná.“

„Tak prečo s Pétrym toto …“

Pani Votická udrela ho vejárom po ruke.

„Vy dieťa, neskúsené dieťa! Neviete, že to mohla robiť zo zúfalstva? Vy mužskí, keď dešperujete, chytíte sa tohto,“ a ukázala na fľašu. „My to nemôžeme. My koketujeme s každým prvým. Smejeme sa, ale srdce topí sa v slzách…“

„Teda sa jej opýtam — a to hneď!“

Bol taký dojatý nešťastím Margity, že by bol chcel hneď a zaraz uspokojiť ju.

„Čakajte, robme opatrne. To by jej mohlo na zdraví uškodiť. Ja ju pripravím na vašu otázku. Tancujte s ňou prvú kadrilu — tam sa môžete dohovoriť.“

Kremeň jej stisol ruku na znak horúcej vďaky a úplného súhlasu.

„Margita!“ ozvala sa pani Votická plným hlasom. Už sa bola opanovala. „Pán Kremeň sa konečne dal nakriatnuť do tanca. Hlási sa o prvú kadrilu u teba.“

„Kremeň?“ zvolal Votický. „Čože ho preletelo? Bravo, kamarát; bude čosi!“

Margita vyčítala z tváre matkinej, že sa už stalo, čo sa stať malo. Radosť jej zažiarila z tváre.

„Ale, mama, pán Kremeň sa opozdil. Ja som sa na kadrilu už sľúbila.“

„Mne!“ prikryl si pán Pétry prsia dlaňou.

Kremeň sa usmial na neho s opovržením, ako by riekol: „Poteš sa, neborák!“ Uklonil sa slečne Aranke veľmi dvorne, že tá sa zapálila, a riekol:

„Tak smiem prosiť slečnu Aranku?“

Aranka privolila, hoci ju bolelo, že je ona len náhrada z potreby.

„A môžeme byť vis-a-vis,“ doložil Kremeň, obrátiac sa k Margite.

Ona ho oblažila takým pohľadom, že sa cítil pred bránou siedmeho raja.

Scéna sa naraz premenila. Kremeň, ako prvej, bavil sa s Votickou a bol veľmi veselý. Margita na Pétryho už sa neobzrela. Bavila sa s Arankou. Pétry nevedel, čo si má o tom myslieť. Votická ho pretrhla práve v tom, ako vyznával Margite lásku a čakal od nej práve odpoveď. Teraz prosil Margitu:

„Slečna, prosím, odpovedzte!“

„Teraz nie. Poradím sa mamy.“

„Načo sa tu radiť? Srdce vám poradí najlepšie, a nie mama.“

„Musím sa poradiť, nemôžem takto.“ A zamyslela sa, pozerajúc pred seba. Pétry nechápal, čo toto všetko znamená. Naraz sa obrátila k nemu. „Viete čo — v šiestej figúre vám poviem. Vtedy už budem ve­dieť.“

Odbehla. Nemohla už vydržať na mieste. V dvorane už schádzala sa mládež po odpočinku a bavila sa. Za Margitou pobral sa i Pétry. No nebola k nemu taká ako pred polnocou.

„Čo sa vám stalo? Pred chvíľou taká milá, a teraz taká ukrutná!“

Bolo mu skoro do plaču.

„Aký ste divný!“ zasmiala sa Margita. „Dávate mi otázky, že naozaj musí dobrá vôľa prejsť každému. Čo sa nebavíte tak veselo ako predtým?“

Pétry sa utiahol a bol smutný. Myslel, že Margita ešte dnes bude kapitulovať, a ono sa veľmi klamal. Možno, ani ho nemá rada. Veď i teraz vidí, že ho urazila a ani nepozrie na neho. Chodí po dvorane s mamou a hovorí s ňou o čomsi. Ani čo by jeho tu nebolo.

Cigán zahral introdukciu ku kadrile, páry sa rozostavily. Ako v tábore Radeckého bolo kedysi Rakúsko, tak v tejto štvorylke je smotánka zlatej mládeže podkonickej. Stály tu všetky pekné, i menej pekné, i tie, čo sú iba „milé, veľmi milé“. Na každej tvári a tváričke horí fakľa rozkoše, fakľa hriechu, ktorú sám diabol zažal. Nie darmo sa vraví, že sám krivý Lucifer máva prvý tanec. Ako sa stískajú rúčky, čo sa pohovorí a pošepce — nuž na to naozaj niet pisára, čo by to popísal. A tá nedočkavosť začať zas ten tumult, trmu-vrmu, hodiť sa do prúdu a dať sa ním unášať! Sám Kremeň, osvedčený v škole trpezlivosti, myslí, že malo by sa už začať. Pozerá svojej vis-a-vis, Mar­gite, do očú, a v nich číta, že zvíťazil.

Opisovať kadrilu? Niekomu nudné je už to, keď ju musí pretancovať, nie to plané opisy o nej čítať! Prišla figúra šiesta a v nej chassé croisée.

„No, povedzte, čo je môj osud. Tak dlho čakám rozhodnutie!“ dorážal Pétry.

„Čakajte, kým sa vrátim,“ uklonila sa mu Margita koketne.

A už ju chassé croisée odnášal od neho. Akási predtucha mu šepkala, že rozhodnutie vlastne už má. Že sa rozišli navždy. Bol by zaplakal, bol by nechal všetko tak — ale nemožno. Zákony kadrily stoja vyššie než všetka sentimentálnost‘ titulárnych kancelistov.

Kremeň rátal, kedy už dôjde k nemu Margita. Ako sa snímu, hneď sa jej opýta, aby naisto vedel. Ešte dve, už iba jedna — už je tu. Drží ju za ruku.

„Povedala vám mama?“ zašepkal jej.

„Áno“

„Čo vy na to?“

Stisla mu ruku.

„Nehneváte sa na mňa pre moju veľkú smelosť?“

Sklopila oči, nie aby utajila hnev, ale skorej radosť.

„Pokladám si za šťastie…“

„Aký som ja blázon! Či by sa bol nazdal ešte len pred polnocou!“

Držal ju za rúčku a nepúšťal od seba. A už bol veru čas. Dve tanečnice čakaly, kým sa Margita odstráni.

„Ďalej — ďalej!“ volá ktosi za nimi.

Kremeň nepočúval. Čo jemu kadrila?

„Hneď po obede prídem si vás vypýtať.“ „Pusťte, už musím ďalej,“ šepla mu.

„Ďalej!“ volali viacerí.

Okolo Kremeňa povstala veľká konfúzia. Figúra bola zmätená. „Čo ďalej — načo ďalej?“ vykríkol Kremeň. „Tóni — čardáš!“

Cigán tiež nevedel nič múdrejšieho. Začal takú dobrú, Kremeňovi pod päty. Kremeň privinul Margitu a pustil sa do divého čardáša. Ani netušil, že vlastne uzurpoval cudziu tanečnicu a svoju zohrdil. Nevedel nič, len čul divú nôtu a blkot rozihraného srdca. Tancoval, ako od piatich rokov netancoval. Mladý oheň rozlial sa po žilách, donášal tú napoly usadnutú krv do varu. Naddvihol ľavú ruku so šatôčkou a výskal ako šialený oktaván, keď spraví matúru.

Oprávnená senzácia vo dvorane!

„Kremeň tancuje!“ Vbehol ktosi do herne s novinou. „A besne!“

„Čo sa to s ním robí?“

„Zblaznel!“

Vybehli z herne a čudovali sa. Sám Votický netušil, čo to všetko značí. Videl iba, že jeho Margita lieta, ako pierko, medzi Kremeňovými rukami.

„Opil sa — a basta!“ to bol jeho náhľad. „A možno i zblaznel!“

Hudci prestali húsť; rozjarený, vyhriaty Kremeň doviedol Margitu k materi. Margita sa usmievala. Pani sudcová sa hniezdila. Cítila sa urazenou, že Kremeň tak negalantne zadržal sa k Aranke.

Ešte šťastie, že pri čardáši sišly sa obe stratené ovečky: Aranka a Pétry. Dotancovali čardáš spoločne, tak z povinnosti, a po odbavenej práci vracajú sa tiež.

„Pekný tanečník!“ oborila sa Aranka na Kremeňa.

„Tanečnicu si nechá!“

Aranka uznala za lepšie obrátiť všetko na žart.

„Ja? Ja som mal tanečnicu,“ ukazoval Kremeň na Margitu.

„To je ešte krajšie!“ sekla do neho sudcová. „Len aby ste odtajili, že Aranka nebola vaša tanečnica. I to by konečne nebol div!“

„A ja neviem!“ smial sa Kremeň. „Musíte odpustiť … Kadrilu ktosi pufušoval … “

Táto situácia bola pre neho veľmi trápna; nevedel, ako sa vymotať z nej. Umienil ti, že urobí všetkým komédiám krátky koniec. Tam stál Pétry.

Tento človek ho veľmi jedoval. Dotíska sa k Margite. Ona ako by ho nevidela.

„A tá odpoveď?“ riekol jej tíško. „Naschvál ste skazili kadrilu, aby ste sa nemuseli vrátiť. Ja som dobre videl…“

Margita bola vo veľkých rozpakoch. Kremeň dopočul, čo Pétry hovorí. Kremeňovi nabehly žily; bála sa, že povstane verejná scéna. Stisla Kremeňovi rameno. To malo byť krotenie leva. Kremeň porozumel, premohol svoj hnev. Obrátil sa rovno k Pétrymu a riekol mu:

„Slečna už odpovedala mne. Ja som jej snúbenec…“

Účinok tých slov bol ohromný. Nastalo všeobecné šuškánie. Margita cítila tisíc očí na sebe. Niektoré ju bodaly ani šidlá. Utiahla sa za mater ukryť rozpaky.

Pétry zbledol. Zaknísaly sa mu pred očami postavy tanečníkov a tanečníc, dvorana sa zakrútila, povala jedným krajom klonila sa nadol. Sťa v nejakej hmle zazrel Aranku a sudcovú. Skočily mu na pomoc s rozovretým náručím. Spamätal sa, obrátil sa, vybehol, odtískajúc ľudí zpopred seba.

Jeho pohyby, tvár, bledosť — všetko značilo, že mu prišlo naponáhle zle. Aspoň mládenci si tak mysleli, lebo na podkonických báloch už sa neraz stalo, že gavalierom prišlo po polnoci zle. Ženy si šepkaly za vejármi, mužskí jedni sa smiali, iní s opovržením hľadeli na slabosť Pétryho. Niekoľkí, čo lepší kamaráti, bežali za ním na ulicu.

Dochytili ho tam, holohlavého.

„Kde ideš, blázon?“

„Preč, svetom — pusťte ma!“

„Co ti je?“

„Idem sa zastreliť. Margita ma nechce!“

„Oh — či si bibas!“ okríkol ho oficiál z pošty. Pochytil ho popod pazuchu a voviedol do kasína. „Poď, najprv si vypijeme, a potom pôjdeš sa vyspať. Nech tam čerti vezmú všetky haraburdy!“

Usadil ho za stôl a kamaráti obsadili ho so všetkých strán. K nemu si sadol sám okresný sudca; poslala ho pani, aby, „ako hlava justície, prekazil samovraždu“. Bol zabarikádovaný, nemohol sa hnúť. Prišly na stôl fľaše a ťažisko zábavy prevalilo sa z dvorany do tejto predsiene. Zlatá mládež, mužská, vytrácala sa z dvorany a uchýlila sa pod ochranu Bacha. V dvorane zostali len tí, čo veľmi chceli, alebo veľmi, veľmi museli.

Ostatne bál bol roztrepaný. „Kremeň sa žení, berie si Margitu Votickú!“ To bol obsah rozhovorov a šeptov, smiechu, závisti, náražiek i zlosti. A to bola smrť podkonického bálu. Ženy i dievčatá — všetko bolo stiesnené. Prišlo im na um, že doma spí otec, muž, tetka — vôbec kto-ten — že títo spia, nepočuli veľkej noviny! Aké to bude krásne pribehnúť domov a rozprášiť im takou novinou driemoty! Stala sa teda nezbytná vec. O tretej všetko sa rozišlo, totiž ženská polovica bálu. Mužskí, čo lepší, prešli z dvorany do izby,kde bolo „muri“. Jadro toho muri bol stôl, kde sedel Pétry s okresným sudcom a comp.

Votickovci zostali skoro do konca. Napokon povie pani:

„No, soberme sa a poďme!“

„Ešte nie,“ prosil Kremeň. „Keď sme takto spolu… “ Poobzeral sa a videl bočnú izbu prázdnu.

„Poshovárajme sa trochu: tamto je izbička ako pre nás!“

Kremeň šepol čosi hostinskému do ucha a hostinský bežal ako šialený preč.

„No, keď si to žiada, myslím, aby sme mu nelomili vôľu,“ riekol Votický.

Tušil dobre, že hostinský tak nič po nič nelieta.

„Nuž, nedbám,“ privolila pani.

V bočnom kabinete len tak búchaly zátky šampanského.

Cigán vošiel do predsiene a vyhrával. Bol tu krik, vresk, kliatby, nádavky, smiech; lietaly vtipy, zlatky i piatky tu hostinskému, tu Cigánovi. Bolo „muri“ také, ako málokedy; bolo v ňom i to zvláštne, že začalo sa o tri hodiny včaššie ako obyčajne.

Do bočného kabinetu bolo počuť každý výkrik, každú kliatbu. Pani Votická bola netrpezlivá.

„No, poďme, tu je nič pre dámy.“

„Škoda — mne iba teraz začalo to šampanské chutiť,“ ľutoval pán manžel.

Najväčšmi sa mu azda to páčilo na ňom, že ho on neplatil.

„Ale mám tu byť do bieleho dňa?“ oborila sa na neho pani. „A ešte musíme ísť tade, kde tí devernujú.

Votický pojal ženu, Kremeň Margitu. Vrátili sa do dvorany a ztadiaľ museli ísť cez prednú, kde sa bavila mládež.

Všetko utíchlo, prítomnosť dám pretrhla orgie. Bolo ešte mnoho triezvych.

Pétry zazrel Margitu, na rameno Kremeňovo sa opierajúcu. Vstal na stoličku, že prečnieval všetkých. Schytil ružu, čo mal zapichnutú na prsiach. Bola uvädnutá, roztrepaná. Ruža padla Margite pred nohy. Okresný sudca chcel ho stiahnuť, ale Pétry sa nedal.

„Tóni, zahraj!“ a hodil na cymbal piatku — ostatnú. Hodiac pravú dlaň do tyla, začal spievať:           „Húzzad csak, húzzad

keservesen…“ Cigán vpadol do nôty, práve keď Votickovci boli vo dverách.

Kráčajúc popod obloky, začuli: „ … jusson neki az eszébe … “ Hlas Pétryho bol neobyčajne mocný; prehlušil celý sbor. Znelo to z jeho úst ako kliatba.

Slečna Margita i jej mama pritiahly si šuby.

Pani Votická striasla sa a vraví:

„Je veľmi sychravo …“